História či legenda?
Barbora pochádzala z rodiny bohatého šľachtica z mesta Nikomedia (Izmir v dnešnom Turecku). Aby ju mal otec pod kontrolou, zamkol ju do veže, ktorú dal k na tento účel postaviť. Barborka sa otcovi pomstila a tým, že sa stala kresťankou. Z veže napokon ušla, prezradil ju však pastier, chytili ju a dovliekli späť. Pastiera, ktorý prezradil jej úkryt v skalách potrestal Boh - jeho ovce sa premenili na kobylky. Keď sa Barbora odmietla zriecť svojej viery, otec ju odovzdal sudcovi. Bola mučená a nakoniec popravená - vlastný otec jej sťal hlavu a nato ho zabil blesk. Toľko legenda....
Príbeh mučenice Barbory pochádza pravdepodobne zo 7. storočia a nemá žiadne historické podklady. Napriek tomu sa táto dievčina zaradila medzi jednu z najuctievanejších. Jej hlavným atribútom je veža, v ktorej bola väznená prípadne meč, ktorým bola popravená. Niekedy drží v ruke kalich alebo pávie pero, symboly nesmrteľnosti,. Stala sa ochrankyňou všetkých, ktorí mali dočinenia so strelným prachom a strelnými zbraňami. Na niektorých obrazoch má pri nohách delo, jej podoba sa tiež často umiestňovala na hlavne diel, na vojenské prápory a pod.
Patrónka mnohých remesiel
Barbora je patrónkou mnohých remesiel a povolaní, z ktorých najvýznamnejší sú baníci, ktorí jej zasvätili mnoho kostolov, kaplniek i oltárov a na jej sviatok usporadúvajú okázalé procesie. V baniach nechávajú na deň sv. Barbory horieť cez noc svetlo v kahanoch na ochranu pred smrteľnými úrazmi. Barbora je tiež patrónkou hutníkov a zlievačov, stavebných robotníkov, pokrývačov, tesárov, architektov; za ochrankyňu ju považujú delostrelci aj hasiči. Stala sa patrónkou kamenárov, kuchárov a mäsiarov. Zároveň ľudia verili, že ich dokáže uchrániť pred náhlou a nepredvídateľnou smrťou, napríklad pred úderom blesku.
Zvyky a obyčaje
V minulosti chodili na sv. Barboru ľudia v najrôznejších maskách. V stredovekých a renesančných oslavách sa prelínali pozostatky pohanských magických obradov s kresťanským uctievaním svätice v podobe bujarých osláv a veselíc. Neskôr sa konali divadelné predstavenia o Barbore.
V 19. storočí chodili po mnohých dedinských domoch „barborky“ - ženy zahalené do bielych plachiet, tvár krytá závojom, aby vyzerali strašidelne. Niekedy boli prezlečené aj za mníšky, inde chodili s dlhými rozpustenými vlasmi a venčekom na hlave. Niektorým stačilo len trochu múky na tvár a dopredu prehodené dlhé vlasy. V ruke držali košík s ovocím a sladkosťami pre poslušné deti, v druhej metlu alebo varešku na tie zlé. Pred domom zazvonili alebo zaklopali na okno a ticho vstúpili dnu. Zaspievali pieseň o sv. Barbore, podelili deti a šli zase o dom ďalej....
My tri Barborky sme, z ďalekej krajiny ideme
a darčeky vám nesieme.
Nesieme, nesieme, veľmi to krásne, kto sa
modliť bude, tomu ich dáme.
A kto nebude, tomu riadne“ nalupáme“.
Kedysi chceli Barborky po deťoch modlitbičky a strašili ich pri tom mumlaním "mulisi, mulisi", čo bola skomolenina pôvodného "modli sa, modli sa". Neskôr ich skúšali z recitácie básničiek alebo spevu. Ženy maskované za Barborky dnes už stretnete len výnimočne. Ich obchôdzku s odmeňovaním dobrých a trestaním zlých detí nahradil Mikuláš (asi mal lepší marketing J). Sú však miesta, kde deti pripravujú pančuchu alebo tanierik na okno aj 4. decembra a ráno tam nájdu od Barboriek nádielku.
Kvitnúce „barborky“
Na sviatok sv. Barbory ľudia tiež radi veštili. V celej strednej Európe je veľmi rozšírený zvyk rezať čerešňové alebo višňové vetvičky, nazývané „barborky“. Dávajú sa do vody na teplé miesto. Mali by rozkvitnúť na Štedrý deň, ale často vykvitnú skôr. Zvykom bolo zalievať „barborky“ len vodou donesenou v ústach, čo malo praktický význam, pretože taká voda bola vlažná a urýchľovala rozkvitnutie.
Rozkvitajúce vetvičky slúžili vešteniu. Už to, že rozkvitli, znamenalo pre dievčinu šťastie, lásku a prípadne i vydaj. Ak si dievča ukrylo jeden kvietok za šnurovačku, mohla privábiť chlapca, ktorého si vybrala. Niekedy dievčatá každú vetvičku pomenovali a verili, že si vezmú toho mládenca, ktorého vetvička rozkvitne ako prvá. Tiež sa počítalo, ktorý deň po sv. Barbore sa kvety rozvinú. Podľa toho sa potom určoval najšťastnejší mesiac budúceho roka. Na Šumave ľudia verili, že ak niekto vezme kvitnúcu vetvičku so sebou o polnoci na vianočnú omšu do kostola, môže s jej pomocou rozpoznať čarodejnice, ktoré sa obvykle postavili chrbtom k oltáru. Tiež sa tradovalo, že dievčine, ktorá už nie je panna, „barborky“ nerozkvitnú J, preto dievčatá narezané vetvičky radšej schovávali pred nepovolanými očami, hlavne pred rodičmi.
Zdroj: České zvyky a obyčeje – Alena Vondrušková.